Témy

Kedy sa Mars vzdá a odhalí svoje tajomstvá? - o pyramídach a tvárach na červenej planéte

Aj keď patria dohady o samotnej existencii marťanskej tváre k jedným z najnejasnejších záhad, pri jej riešení stoja dva totálne protichodné tábory výskumníkov. Pozrime sa aspoň na zozbierané fakty a názory niektorých autorov, ktorým červená planéta nedá spávať. Samozrejme sú málo publikované, alebo mnohými konzervatívnymi vedcami zosmiešňované. Čas možno prinesie správne odpovede i na túto záhadu, zatiaľ najistejšie vieme iba to, že pravda zvykne ležať vždy kdesi uprostred.

Povrch Marsu zblízka

Ani séria neúspechov misií na Mars neodradí americký Úrad pre letectvo a vesmír od pokračovania vo filozofii kozmického programu výskumu vesmírnych telies. Vyplynulo to zo slov šéfa NASA Daniela Goldina. Je nutné investovať do vývoja moderných sond ešte väčšie množstvo peňazí, než dosiaľ. Na margo mnohých neúspešných misíí poznamenáva Rainer Holbe v knižke Najväčšie záhady sveta - Spomienky na Atlantídu, že zrejme existuje na Marse nami nepoznaný energetický zdroj, ktorý vyraďuje z prevádzky kozmické sondy. Niečo podobné sa stávalo i pri skúmaní Mesiaca. Kto alebo čo nechce, aby sme získavali informácie o našich susedoch?

Prvé snímky Marsu sprístupnila americká sonda Mariner 4 roku l965. Jej výsledky značne podlomili vieru v existenciu i toho najprimitívnejšieho života na planéte. Práve hľadanie stôp života boli hlavnou náplňou programu obidvoch Vikingov štartujúcich v roku l975. Ich orbitálne kamery spravili prvé farebné snímky povrchu Marsu z necelej 300 km výšky. Detektory vodných pár umiestnené na orbitálnych raketách zistili, že koncentrácia pár v polárnych oblastiach je miestami až stokrát väčšia než na rovníku. Infračervené termálne analyzátory potvrdili, že sa teploty pravidelne menia v určitý čas nielen každý deň, ale aj v istom období. Pohybuje sa v rozpätí medzi mínus 150 a plus 30. Na severnom póle tvorí bielu polárnu čiapočku zmrznutá voda.

Mariner 9 odhalila prítomnosť obrovských sopiek, pozostatky vodných kaňonov, povrchových zlomov a mnoho ďalších zvláštnych útvarov, ktoré nasvedčovali tomu, že na povrchu červenej planéty musela kedysi byť voda. Sonda Pathfinder s pojazdným vozítkom Sojourner preskúmala chemické a geologické zloženie povrchu Marsu a hornín.
Pristála práve v oblasti Ares Vallis, kde sa voľakedy museli valiť veľké prívaly vôd, pretože na snímkoch bolo vidieť nahromadené balvany silnými vodnými prúdmi, zlomy v kamenistej pláni a škvrny zanechané vyparenou vodou. Sonda podľa vedcov dokazuje, že pred miliónmi rokmi tu boli obrovské záplavy. Podľa nich sa v severnej časti planéty nachádzali oceány a moria s väčším množstvom vody, než máme dnes na Zemi. Pretože tu je povrch vyhladený do rovnej a mierne stlačenej pláne, akoby ju vyformoval silný tlak oceánu. To vysvetľuje aj stratu vody v mnohých širokých vodných kaňonoch. Kde sa však toľké množstvo vody stratilo?
Povrchové vrstvy planéty sú veľmi porézne, vedcom sa preto zdá, že voda vsiakla do útrob planéty a zamrzla vo vrstvách ľadu pod jej povrchom. Keby došlo k prebudeniu marťanských masívnych sopiek, rozohriali by podľa nich povrch planéty a roztopili by skrytú vodu. Prístroje Sojourneru nenašli organické prvky v pôde, ale objavili v nej veľké množstvo železa.

Atmosférický tlak je dnes na Marse sto krát menší než na Zemi, zodpovedá zhruba nášmu vo výške 35 km. V atmosfére červenej planéty je až 95 % oxidu uhličitého. Ďalších 2,7 % tvorí dusík, 1,6 % argón a iba O,15 % kyslík, potom vodné pary, kryptón a xenón. Bývajú tu veľké a silné pieskové búrky, kedy rýchlosť vetra dosahuje až 110 km za sekundu. Povrch je rozbrázdený množstvom kráterov od dopadnutých meteoritov.

Pozoruhodné sú marťanské sopky, ktoré dosahujú veľké výšky. Najvyššia je Nic Olympica vysoká 25 km s priemerom krátera 60 km, na úpatí až 500 km. Údolia sú popretkávané sieťou kanálov širokých od 1 až do 50 km.
Pred niekoľkými miliónmi rokov musela byť teda atmosféra Marsu taká hustá, že svojím tlakom držala vodu na povrchu planéty.
Severná pologuľa sa od južnej pritom natoľko líši, akoby k sebe vôbec nepatrili. Na juhu je povrch rozbrázdený horami tak veľkými, že naše Himaláje nedosahujú ani do ich tretinovej výšky.
Najvyššie hory sú vysoké 32 km.

Marťanská tvár a záhadné pyramídy

Kým sa obidva pristávacie moduly Vikingov hrabali v marťanskom červenom piesku, krúžili ich orbitre okolo planéty a fotografovali jej povrch. Dovedna vyhotovili a na Zem poslali 300 000 snímkov, z ktorých bolo spracovaných iba 60 000. Ostatné zostali nepovšimnuté v archíve Národného kozmického výpočtového strediska v Marylande. Lenže roku l980 si počítačový odborník Vincent Di Pietro začal prezerať už spracované obrázky, medzi ktorými našiel číslo snímky 35A72. Mala pomenovanie Hlava.
Kamenná hlava s priemerom 1500 m bola odfotografovaná v regióne Cydonia s rozlohou zhruba 63 x 58 km. Našiel i jej ďalší snímok urobený o pár dní neskôr pod iným uhlom orbitra a v odlišnom uhle slnečných lúčov. Spojil sa s ďalším odborníkom na počítače Gregorym Molenaarom a pomocou vylepšenia kvality a rozlíšiteľnosti snímky cez počítačovú techniku ju zväčšili. Vyvinuli metódu, podľa ktorej zjasnili svetlé zóny a prehĺbili tiene. Tak sa dokryštalizovala detailnejšia podoba tváre i v jej zatienenej časti.
Podrobne o tom píše Johannes von Buttlar vo viacerých svojich knižkách, zaoberajúci sa kultúrno-historickým výskumom vesmíru. Di Pietro a Molenaar kódovali obrázky pomocou farieb. Každému pixelu priradili určitú farbu, čím získali aj trojrozmernosť obrázku a rozlíšenie detailov, ktoré ľudské oko pri šedých farbách nerozlíši.
V tmavých očných jamkách sa tak vynorili očné gule so zrenicami. V ústach sa zvýraznili zuby a slza na strane líca osvetleného slnečným svetlom. Rysy tváre na oboch snímkoch boli podľa týchto opisov zhodné. Podobný tvar kamennej tváre našli aj v regióne Utópia a vraj ich existuje ešte desať ďalších.
Od záhadnej hlavy s pážacím účesom našli vo vzdialenosti 15 km šesť obrovských pyramíd, vraj astronomicky orientovaných rovnako, ako ich pozemské egyptské sestry. Niektoré vedecké vysvetlenia spájajú prirodzený pôvod pyramíd s tektonickými posunmi vplyvom zemetrasení a pôsobením pieskových búrok, ktoré mohli spôsobiť hladké výbrusy stien. To je však podľa iných výskumníkov absolútne neprijateľné vysvetlenie.

Symetrické pyramídy majú ostré vonkajšie hrany. Jedna z nich je preborená a umožňuje pohľad do jej vnútra: vidieť v nej jasne štvorcový priestor.
Na fotografiách z Marsu sa objavili aj pravouhlé a štvorcové štruktúry, pripomínajúce základy múrov, ktoré NASA pomenovala ako Mesto Inkov. Fotografia pod číslom 421215 pochádza z oblasti ležiacej neďaleko južného pólu planéty. Neďaleko marského rovníka ležia aj Vozové kolesá s piatimi lúčovito opevnenými špicami.

Existovala medzi Marsom a Jupiterom planéta Faethon?

Keď Di Pietro a Molenaar v júli l981 predložili svoje výsledky na konferencii o Marse usporiadanej Coloradskou univerzitou v Boulderi, spojili sa s medzinárodne uznávaným odborníkom na kozmické lety a novinárom Richardom C. Hoaglandom. On zistil, že zaujímavé marťanské štruktúry boli usporiadané podľa pozoruhodnej geometrie:
Mars-City nadväzauje priamkou na marťanskú tvár, pri jej predlžení narazíme na ďalší zaujímavý pretiahnutý útvar s podobou tváre - Útes, za ním sa nachádzal obrovský kráterový kruh s dvomi pyramídovými útvarmi na okraji. Dĺžková os týchto štruktúr bola údajne rovnobežná s uhlom dopadu slnečných lúčov počas marťanského slnovratu pred 500 000 rokmi.

Okrem toho Hoagland poukazuje na presne severo-južné a východo-západné zamerania osí marťanských pyramíd. Podľa Hoaglandových výpočtov vzdialenosť medzi západným okrajom Mesta pyramíd, štvorcom vytvoreným guľami v jeho geometrickom strede, jeho východným okrajom, tvárou a útesom podobným tvári sú k sebe v pomere 1:2:4:8.
Najčudnejšie sa mu zdali paralely medzi geometriou Cydonie a "posvätnou geometriou" pozemských chrámových miest. Tvár na Marse mu pripomínala tvár sfingy v Gíze, marské pyramídy pripomínali egyptské a pevnosť zasa staroperuánske chrámové plošiny, dvojitá pyramída mu pripomínala mexické chrámové pyramídy, okrúhly pahorok južne od Útesu mu pripomínal západeurópske mohyly z mladšej doby kamennej.
Záznamy Sumerov o Anunnakoch ("príchodiacich z neba") poukazujú na spojenie Zeme s Marsom v období pred 500 000 rokmi. Buttlar sa domnieva, že to boli buď obyvatelia planéty Faethón, ktorá bola kedysi medzi Marsom a Jupiterom, alebo Marťania.

Dnes je medzi štvrtou a piatou planétou slnečnej sústavy podľa Titius-Bodeho zákona planetárnych odstupov záhadne "prázdny" priestor, v ktorom krúži cez tisíc drobných planetoidov, možno pozostatkov z explodovanej planéty. Napríklad aj podľa Koránu, bol pôvodný vysnívaný raj na inej planéte, nie na Zemi. Chce nám tvár na Marse s melancholickým úsmevom a slzou na líci vyjadriť smútok jej obyvateľov, ktorých napríklad zasiahla katastrofa susednej planéty a znemožnila na nej ďalší život? Tak hlása jedna z teórií, snažiaca sa objasniť záhadu marťanskej tváre.

Existuje prechod z nášho priestoru do iných paralelných vesmírov?

S ďalšou teóriou prišiel po desiatich rokoch opäť Hoagland. Údajne je riešenie celej záhady ukryté v štruktúre päťbokej "D a M pyramídy", na ktorú ho upozornil Erol Torun. Je to teleso takmer l 000 m vysoké s plochou 1500 x 2500 m. Jej pozdĺžne a priečne strany sú v pomere "zlatého rezu" 1:1,6, ktorý zobrazil Leonardo da Vinci v slávnej kresbe "dokonalého človeka" stojaceho s vystretými rukami a nohami - tvoriaci päťuholník.

V päťuholníkovej pyramíde má byť teda podľa spomínaných pánov zobrazený pentagram, jeden z najstarších "posvätných" symbolov ľudstva. Rainer Holbe v už spomenutej knižke píše, ako Hoagland v jednom interview pre americký časopis Wildfire zastával názor, že štruktúry Cydonie obsahujú informácie, ako sa produkuje a rozvádza nám dosiaľ neznáma forma energie.
Zrejme slnko nie je jediný produkt gigantickej termonukleárnej fúzie, teda jediný energetický zdroj slnečnej sústavy. Na základe takého objavu by sa mohli riešiť problémy spojené so životným prostredím, s ozónovou dierou, ako i prebudovať celý svetový hospodársky systém dosiaľ fungujúci na obmedzených energetických zdrojoch. Podľa Hoaglandovho predpokladu, by táto energia mohla pochádzať z predpokladanej oblasti medzi štvrtým a piatým rozmerom - v nadpriestorovej dimenzii. Vypovedať môžu o tom pozemské kamenné stavby staroveku. Alebo napríklad aj kruhy v obilí, ktoré rovnako môžu byť i kľúčom k voľnej energii. (Ale o tom až nabudúce.)

"Rozsievači"  života vo vesmíre sú vraj z Plejád

Holbe opisoval množstvo prípadov vypovedajúcich médií o pôvode človeka. Výsledky boli vždy podobné - pôvodný rozsievači vyspelej civilizácie pochádzajú z Plejád. Sú vraj na tak vysokom vývojovom stupni, že k prejaveniu sa v hmotnom vesmíre už nepotrebujú hrubý fyzický obal ich energetickej substancie (podstaty bytosti), než aký máme my.

Pripomínajú skôr svietiacu energiu vyformovanú do telesného tvaru človeka. (Videli ste dvojdielny film USA Kokón? A tohoročný film Misia na Mars? Dve prekrásne dielka o inom pohľade na nás a náš pôvod. Nedá mi nepovedať, že už na prvý pohľad sa zdá, akoby autori oboch filmov vedeli čosi viac, než sa zatiaľ bežne dozvedáme.)
Plejáďania nám vraj odovzdali aj informácie o posvätných stavbách v určitej zemepisnej šírke, ktoré sú presne orientované tak, aby zodpovedali určitým konšteláciám hviezd, Slnka a Mesiaca.

Dávkovaná energia týchto nebeských telies sa v geometricky konštruovaných chrámoch a kultovných miestach premieňa na zosilnené kmitočty, ktoré môžu slúžiť napríklad k posilneniu vedomia a k prechodu do iných stavov bytia, rovnako aj k liečebným účelom. Užitočné pôsobenie stavieb záviselo podľa vypovedajúcich médií od toho, či boli vybudované na miestach, ktoré sú v určitom vzťahu k magnetickému poľu Zeme (napríklad Veľká pyramída v Gíze, či Stonehenge atď.) To by mohlo podľa Davida Zinka vysvetliť aj to, prečo sa vo všetkých historických prameňoch starých kultúr opakuje neobvyklý záujem o bohov z lietajúcich vozov a o súhvezdie Plejád.
Zaujímavú súvislosť, čo sa týka rozostavania kultovných objektov na Zemi, či na Marse, postrehol aj Hoagland. Medzi 19,5 - 21 stupňom severnej alebo južnej zemepisnej šírky má každá z planét slnečnej sústavy svoj najväčší vír, alebo sopku, alebo niečo, čo nápadne prezrádza, že tam je bod, cez ktorý si energia z vnútrajška planéty hľadá cestu von. Slnko má na 20. stupni SŠ a JŠ hlavnú oblasť slnečných škvŕn, Venuša, Zem, Mesiac, Mars svoje najväčšie sopky, Jupiter a Neptún veľkú červenú a tmavú škvrnu, Urán pokles teploty zapríčinený pravdepodobne vírmi v oblačných vrstvách. Zrejme to znamená, že rotujúce teleso môže prenášať, alebo získavať energiu z týchto bodov, alebo sú všetky akosi navzájom poprepájané. Tento fenomén skúmajú v súčasnosti mnohé vedecké laboratória sveta, samozrejme tajne. Túto teóriu energetickej výmeny rotujúcich telies horlivo zastáva aj fyzik Bruce De Palma. Ak by on i Hoagland mali pravdu, znamenalo by to, že rotácia otvára bránu, cez ktorú do nášho trojrozmerného sveta neobmedzene priteká energia z iného rozmeru v súvislej elektrickej forme. Zároveň by to mohli byť vstupné brány na cesty v čase, či na prechod do iných paralelných vesmírov, ktoré zrejme využívajú piloti UFO.

Aké dôsledky by so sebou prinieslo toto nové zistenie a odlišné chápanie sveta, než akého sa držíme doteraz? A nebolo podľa kultovných stavieb zachovaných na našej planéte známe už predchádzajúcim kultúram na Zemi ako čosi samozrejmé? A možno chce tvár na Marse, ak to je ozaj obraz tváre - ukázať čosi celkom iné. Podľa Buttlara nám dáva na javo, ako môžeme skončiť a spôsobiť, že Zem sa bude čoskoro podobať vyhasnutej nehostinnej červenej planéte, ak sa v poslednej minúte nespamätáme a nezachránime neustále znečisťovanú biosféru zatiaľ ešte modrej planéty. Skúmať okolité vesmírne telesá a minulosť civilizácií s nimi súvisiacich má zmysel iba vtedy, ak získané poznatky z ich skúseností využijeme na riešenie našej budúcnosti.

uverejnené od Michelle v Kankáne:  12/2000

Rôzne odfotografované štruktúry na Marse a na Mesiaci (posledné 2 riadky):