Témy

Odkiaľ a prečo sme sem prišli a kam sa po smrti vraciame

Možno je všetko inak, ako si myslíme...

Posledné desaťročia sa ľudstvo opäť vracia k poznaniu dávnovekých civilizácií, ktoré si mnohé vyspelé národy chránili v tajných lóžach a najvyšších spolkoch zasvätených majstrov. Ide o poznanie prepojení mikrosveta (človeka) a makrosveta (vesmíru), o odhalenie vzájomného pôsobenia energií a síl bežnými zmyslami nepostrehnuteľnými, o pochopenie zmyslu kolobehov rodení a umieraní. Na toto prastaré majstrovské poznanie života pomaly prichádza i súčasná veda a za zavretými bránami svojich laboratórií tajne skúma parapsychologické fenomény ľudskej mysle, či dokázanie energetickej substancie človeka oddeľujúcej sa od jeho tela po smrti - existencie duše. Medzi populárne oblasti záujmu patrí i opätovné uznanie reinkarnácie. Na západe sa k nemu hlási čoraz viac psychiatrov a psychoterapeutov, ktorí na fenomén spomínania si na minulé životy čoraz častejšie narážajú pri svojej práci.

"Človek je ten, čo v sebe nosí vyššiu bytosť,  než je on sám." (Exupéry)  

V súčasnosti sa čoraz viac rodia jedinci so schopnosťami mimozmyslového vnímania, ktorí nám referujú o existencii sveta iných foriem a ktorých videnia sa až nápadne zhodujú s utajovaným poznaním dávnovekých kultúr. Neobjavujú teda nič nové, len sprístupňujú svoje poznanie širšej verejnosti. Pomáhajú tak ľudstvu pochopiť skutočný zmysel života, ktorý podľa nich určite netkvie v nezmyselných bojoch o moc, či v hromadení materiálnych rýchlo pominuteľných statkov.

Preniknúť do iných foriem existencie, mimo náš priestor a čas, bolo v minulosti možné zväčša len po vytrvalom poznávaní prepojení mikro a makrosveta a po dlhoročnom cvičení mimozmyslového vnímania. Kým sa z adepta stal majster ovládajúci toto umenie, chodil do duchovnej školy napríklad v starobylom Egypte 22 rokov a nerobil popri tom nič iné. Podobnú školu končiacu zasvätením v pyramíde skončil podľa kroník historikov aj Pytagoras, či Mojžiš. Dnes začína veľa ľudí mimozmyslovo prenikať do iných dimenzií aj bez náročných výcvikových škôl. Podľa odborníkov je to vraj preto, že sme pokročili v rozvoji nášho vedomia. Inými slovami sa vraj "prebúdzame" z dlhého spánku. Mnohí jasne vnímame, či cítime vôkol seba veci nehmatateľné, no neraz sa držíme starého materiálneho učenia zo školských lavíc, ktoré sa bojíme zmeniť. Práve nastupujúca éra Vodnára, má priniesť ľudstvu odvahu prekročiť svoj tieň a umožniť všetkým poznať veci tisícročia utajované. Má priniesť obrodu dosiaľ driemajúceho ducha v našom tele a pochopenia jeho skutočnej sily.

"Odnaučili sme sa byť pokorní. Jednostaj nám  ktosi nahovára, že my ľudia sme to najväčšie,  čo existuje, koruna tvorstva, predbežný  kulminačný bod evolúcie. Skutočnosť stojí nad  ľuďmi, je popretkávaná duchovnými záchvevmi,  spojená s ďalšími dimenziami vesmíru."  (Däniken)

Všetci patríme do jedného celku

Podľa učení najvyšších zasvätencov je v tomto univerze všetko ovplyvňované či usmerňované vyššími silami . Ako túto silu nazveme, je len vecou dohody na názvosloví. Vpodstate ide vždy o vnímanie jednej a tej istej nami neovplyvniteľnej skutočnosti - VYŠŠIA INTELIGENCIA, BOH, STVORITEĽ UNIVERZA... Starí učenci tvrdia, že sme ako živé a mysliace bytosti v hmotnom svete vznikli preto, že táto vyššia tvorivá inteligencia chcela spoznať samu seba cez prejavený (hmotný - náš fyzický) vesmír. Tak z jej vôle začal proces tvorenia. Z toho vyplývajúc musí teda našou súčasťou byť malá čiastočka tejto tvorivej inteligencie, pretože aj my sme schopní myslieť, tvoriť a uvedomovať si samých seba na rozdiel od zvierat. Čím skôr prestaneme odmietať túto Božiu iskru z vyššieho zdroja v každom z nás, tým rýchlejšie sa k tej sile priblížime a môžeme ju sebapoznávaním aj skôr pochopiť a využívať vo vlastný prospech. To znamená, že tu budeme ľahšie skladať a prežívať pridelené skúšky, inak chápať súvislosti a môcť rýchlejšie duchovne rásť, a tak si bez problémov spomínať na veci, ktoré sme už kedysi dávno vedeli. A o to vraj v našich životoch ide.

"Priateľu, ak chceš vzlietnuť k najvznešenejším  výškam múdrosti, odváž sa riskovať i to, že sa  ti chytráci vysmejú." (Schiller)

Človek nie je len mozog

najnovšie vedecké výskumy postupne potvrdzujú teórie o tom, že človek nie je iba zmes náhodne pospájaných chemických zlúčenín . To, čo celý kolos buniek, tvoriacich ľudské fyzické telo, drží pohromade a ovláda - je vyššej nemateriálnej podstaty. Hmota pre svoju činnosť potrebuje prijímať informácie a tie sú predsa nehmotné. Ak je v makrokozme večný Stvoriteľ - Boh, tak potom aj v mikrokozme, ktorý je len jeho odrazom, musí byť niečo podobné. Táto Božia iskra či duch trvale zachováva našu individualitu, vedomie, naše pravé JA. Je ale príliš odlišnej hustoty a podstaty ako samotná hmota a preto, aby sa mohol duch jemných vibrácií s ňou spojiť, pôsobiť na ňu a dodávať jej informácie - potrebuje akýsi medzičlánok, ktorý bude jeho vôľu prenášať do hmoty a tým je duša , inak nazývaná aj astrálnym telom . Tá je energetickej povahy a vpodstate pod ňou rozumieme naše emócie, ktoré sú hybnou silou pre naše konanie. Emócie a city psychológia zahŕňa do pojmov - povaha, charakter človeka a temperament. Duch je akoby ponorený do viacerých obalov jemnejších tiel, ktoré majú smerom k fyzickému čoraz hrubšie vibrácie a hutnejšiu formu, aby mohol cez ne nadviazať kontakt s týmto naším hrubohmotným svetom. Cez všetky tieto vrstvy musí dokázať rozviť svoje pôvodné zámery naplánované "hore", aby sa poučený a zdokonalený mohol vrátiť naspäť k Svetlu. Tak sa stáva pre neho pobyt na Zemi mimoriadne dôležitý.

Pri tejto ceste učenia ale robíme mnoho chýb . A nič, čo spravíme, neprejde mimo nás, ale sa opätovne k nám vracia. Vyššia prozreteľnosť nám tak akoby vracala dobro za dobro, zlo za zlo. Lež nie z pomsty, ale ako možnosť uvedomenia si našich činov a ich ďalekosiahlych následkov najlepšie na samých sebe - ako možnosť nápravy pokazeného. Nič nám navyše nepridá. Tak je náš osud v našich rukách. Kto pozná príčiny a následky všetkého diania, môže zmenou svojich činov a myšlienok zmeniť i svoj osud. Tak sme vlastne sami strojcami nášho šťastia. Žiť znamená učiť sa a vôbec nezáleží na tom, či to jednotlivec akceptuje. Ak sa nesprávame podľa vyšších morálnych noriem, Božia spravodlivosť - zákon rovnováhy činov a následkov: karma nám to v tomto či v budúcich vteleniach dá opätovne možnosť na nás samých pocítiť. A to dovtedy, kým sa nám nepodarí všetko pochopiť a následky nesprávnych činov odčiniť. Už len uvedomením si tejto skutočnosti je možné tieto následky zmierniť. Zákon karmy vyžaduje od človeka plnú zodpovednosť za všetko, čo spraví. To je však často krok, ktorý sa mnohým nechce spraviť. Preto je pochopiteľné, že sú stále vrstvy ľudí, ktorí odmietajú náuku o reinkarnácii. Vždy je jednoduchšie za svoje omyly a utrpenie viniť druhých.
Toto učenie o reinkarnácii a karme sa v menších obmenách odráža vo všetkých svetových náboženstvách. Nechýbalo ani v kresťanstve. Časom ale začalo prekážať cirkevným hodnostárom, ktorí chceli mať nad ľuďmi neobmedzenú moc a nevyhovovalo im, aby poznali svoju zodpovednosť za ich život ako ani vlastnú tvorivú silu schopnú meniť ich osud. Preto na piatom koncile v Carihrade r. 553 bolo odsúdené ako kacírske. Udržalo sa však v gnóze a v manichejskom hnutí, ktoré sa šírilo ďaleko na východ.

Zabúdanie minulých vtelení

neznamená, že teória reinkarnácie j e nezmyslom. Naopak je to veľmi dobromyseľný dar . Ak si predstavíme, že životy - sú školské triedy, ktoré musíme vychodiť, tak je logické, že popri nich musíme skladať i skúšky, aby sme mali kontrolu nad tým ako učivo zvládame. Aký význam by malo chodiť celý čas do školy a trápiť sa, keby sme vopred poznali znenie testov, ktoré máme zložiť? Potom by tu vlastne všetko stratilo zmysel. A druhý aspekt: viete si predstaviť, že by ste si pamätali všetky zlé skutky, všetko utrpenie, ktoré ste voľakedy spôsobili vy a ktoré sa stali vám? Dokázali by ste tu potom normálne existovať s vedomím nezaťaženým vinou, nenávisťou, či podlomenou sebavedôverou voči niekomu, koho spoznáte z minulých životov? Význam zabúdania minulých životov teda spočíva v oslobodzovaní vedomia od karmickej záťaže a v uľahčení prijať život tu a teraz s novými úlohami. Až keď dozrieme do takého štádia, že toto budeme zvládaťž spracovať a zvládneme aj svoju karmu, scenérie našich minulých životov sa nám začnú otvárať.

S poznaním získaným v predchádzajúcich inkarnáciach a so všetkými prežitými skúsenosťami sa sem opäť rodíme a nadväzujeme na ne. Tak odvodzujeme rozdielne schopnosti, či odlišnú zrelosť indivídua.

"Existuje len jeden cieľ: oslobodiť sa od zle  chápanej predstavy života a smrti." (Challoner)

Smrť ako ju chápeme my - neexistuje

Ťažko ju pochopí ten, čo si na svoje opakované umierania z predchádzajúcich životov nepamätá, alebo kto neprežil aspoň klinickú smrť. Je to niečo ako plynulý prechod do inej dimenzie bytia (pokiaľ nie je náhla, tragická). Zažili sme už veľa smrtí a opäť sme tu a žijeme zase ďalší pozemský život, ktorý v našej duchovnej podstate nadväzuje tam, kde sme predtým skončili. Zomierať na tejto úrovni existencie musíme preto, aby sme mohli byť zase živí, aby sme nabrali nové sily na učenie v nových podmienkach. Ale dnes objavovaním starých učení zisťujeme, že už ani toto nie je nemenné pravidlo, len prijatý program, podľa ktorého sa riadime, le o tom zas niekedy inokedy. Tu zatiaľ vnímame našu exiostenciu tak, že jeden život nám k tomu nedáva toľko rôznorodých príležitostí a navyše pre rýchle opotrebovanie orgánov fyzického tela trvá i veľmi krátko. Ale to, čo sa raz naučíme, to náš duch už nezabúda - tak sa stávame vlastne nesmrteľnými. V celej prírode sledujeme tento istý kolobeh - dňa a noci, bdenia a spánku, leta a zimy... a pritom stále žije.

Spoznať pravdu o živote a smrti

nám pomáha prekonávať ťažkosti spojené s úlohami, ktoré tu máme splniť. Pomáhajú nám lepšie pochopiť kolobeh života a nevyhnutnosť umierania a zmieriť sa s tým. Tak aj odchod našich milovaných budeme lepšie znášať, lebo vieme, že smrť nie je večný definitívny koniec vedomia. Ale že dotyčný príbuzný bude kdesi "žiť a rozvíjať" sa ďalej, ba dokonca môže i dlhú dobu byť vo svojom jemnejšom - energetickom tele ešte medzi nami, hoci my ho už našimi fyzickými zmyslami nie sme schopní vnímať. Keby sme toto poznanie známe už v staroveku aspoň sčasti prijali, celý život by sa nám zdal menej tragický, menej zložitý a hlavne našli by sme odpovede na otázky typu: prečo sme tu, aký zmysel má celé toto divadlo, aké poučenie má z neho človek mať, či pre čo to je všetko dobré... A možno práve potom by mnohí docenili hodnotu ľudskej pozemskej existencie.

Každý vo svojom živote raz zažije okamih, kedy získa veci, po ktorých túžil. Po vyčerpávajúcich bojoch však človek zistí, že vlastne vôbec nie je šťastnejší, než predtým, lebo sám vo svojom vnútri bohatstvo a naplnenosť nepociťuje. Až s pribúdajúcim vekom zvykne hľadať hlbšie. No môže sa stať, že si zrazu uvedomí, že už mu nezostáva dosť času a ani síl na to, aby tento nešťastný stav mohol zmeniť. Kedže nikdy nevieme, koľko času nám tu ešte zostáva, myslime popri bežnom živote a prirodzenom rozširovaní materiálnych statkov aj na tie nepominuteľné duchovné bohatstvá. A aj keď ničomu neveríme, aspoň kdesi v kútiku srdca počítajme s tým, že smrťou sa možno predsa len všetko nekončí a do inej formy bytia si odtiaľto odnesieme iba to, čo bude nehmotnej povahy.

 "Ak je v duši svetlo, v človeku je krásno.  Ak je v človeku krása, v jeho dome vládne  harmónia. Ak v jeho dome vládne harmónia,  v krajine je pokoj. Ak je v krajine pokoj,  vo svete je mier." (Čínske príslovie)

Michelle Mattieligh - uverejnené v časopise Kankán